Trhy sú nervózne

Autor: Richard Sulík | 10.11.2011 o 11:36 | (upravené 10.11.2011 o 12:19) Karma článku: 25,21 | Prečítané:  13985x

„Musíme získať dôveru trhov" alebo „musíme upokojiť trhy", to sú takmer vždy zaklínadlá, ktorými sa európski lídri snažia presvedčiť nás o tom, že je správne do nezmyselnej záchrany Grécka alebo iných krajín pumpovať stále ďalšie a ďalšie miliardy daňovníkov. Pozrime sa teda bližšie na tie „nervózne trhy".

Ako prvé treba uviesť, že trhy, akciové, komoditné, finančné alebo devízové, predstavujú (väčšinou) súkromný kapitál, ktorý je na týchto trhoch k dispozícii len a len za účelom zisku. Kapitál je ako ortuť a tečie tam, kde prinesie vyšší zisk. Takto to robí odjakživa a hŕstka bezradných bruselských politikov tomu určite nezabráni.

Pozrime sa teraz zblízka, čo to znamená, keď sú trhy „nervózne". V prvom rade sú to veľké výkyvy. Jeden deň ceny poklesnú, druhý deň stúpnu. V čom je problém? Vôbec v ničom. Nech si stúpajú a klesajú ako chcú. Na každom výkyve niekto zarobí a niekto prerobí, resp. niekto sa dobrovoľne rozhodne kúpiť a niekto sa rozhodne predať, jedno z akých dôvodov a pri jedno akej cene. Keby sa ceny nehýbali, špekulanti by nič nezarobili a preto budú robiť všetko preto, aby výkyvy boli aj naďalej.

Obľúbeným strašidlom je pokles cien. Napríklad, keď Papandreou oznámil, že chce spraviť referendum, klesli ceny akcií a už bola na svete titulka, že „Grécke referendum desí trhy". No a čo, keď sú trhy zdesené? Nech sú! Nech sú zdesené ráno, na obed a večer tiež. Že poklesnú ceny akcií? Dobre tak, nech len klesajú, aspoň si ich kúpi viac ľudí.

To platí aj pre komoditné trhy. Že dôjde k poklesu, lebo investori majú obavy? Nech majú obavy. Nech sa riadne boja, aspoň poklesnú ceny komodít. Aspoň bude lacnejšia ropa a s ňou benzín či nafta, alebo bude lacnejšia meď či pšenica.

Trochu iné sú devízové trhy, najmä výmenný kurz EUR voči USD. Samozrejme, že dlhodobo je dobré mať silnú a stabilnú menu. Ale aby kvôli krátkodobým výkyvom podliehali politici panike, je úplná hlúposť. Keď euro poklesne, tak najmä zdražejú importy a zlacnejú exporty, čo krátkodobo ekonomike pomôže. Kvôli tomu pchať do nejakých nezmyselných konštrukcií miliardy eur daňovníkov je choré.

Ostávajú finančné trhy. Štáty, ktoré minú viac ako vyberú (napríklad preto, že ich vlády nasľubovali voličom hory doly, aby ich volili) si potrebujú požičať peniaze. V tom prípade vyhlásia aukciu, na ktorej sa snažia získať úver povedzme na 10 rokov výmenou za papier s názvom dlhopis. Trhy (teda banky, finanční investori, penzijné fondy a pod.) samozrejme požičajú za úrok, ktorého výška závisí aj od rizika, či daná krajina dokáže svoje dlhy splatiť.

Keď som sa Ivana Mikloša opýtal, prečo 1. júla na pôde Národnej rady povedal, že podiel Slovenska na druhej pôžičke Grécku bude 350 mil. eur a tri týždne neskôr súhlasil v Bruseli so sumou 800 mil. eur, odpovedal „a ty si nevidel, čo bolo na trhoch?" Nuž, ja som nevidel nič také, čo by slovenského ministra financií oprávňovalo len tak súhlasiť s ďalšou takmer pol miliardou Grékom.  Áno, úroky za talianske dlhopisy išli zo 4,5% na 6%, ale to predsa nie je dôvod rozhadzovať peniazmi daňovníkov.

A navyše, Miklošove nezodpovedné narábanie z peniazmi daňovníkov vôbec nič nerieši. Euroval bol pred dvomi týždňami rozšírený presne tak ako si Brusel želal, no „trhy" to neohúrilo, lebo bruselským politikom neveria ani slovo. Včera stúpli úroky z talianskych 10-ročných dlhopisov na 7,5%.

Včera sa definitívne ukázalo, že žiadne eurovaly nepomôžu, že spôsob akým sa politici snažia riešiť krízu (ktorú sami spôsobili!) je príbeh o stratenom čase. Príbeh o draho kúpenom stratenom čase. Po dvoch rokoch riešenia krízy a po 19-ich summitoch je všetko ešte horšie.

Aké je riešenie?

Dlh Talianska je 1900 mld. eur, kapacita dočasného eurovalu je 440 mld. eur a kapacita trvalého eurovalu bude 700 mld. eur. Je nad slnko jasnejšie, že ani obidva eurovaly spolu nestačia na financovanie talianskych dlhov. Navyše, tým by sme vôbec nič nevyriešili. Problém je totiž v tom, že Taliansko rok čo rok produkuje ďalšie a ďalšie dlhy.

Ako tvrdíme od začiatku, riešením je, že Taliansko okamžite začne šetriť a okamžite začne predávať aktíva. Taliansko má tretie najväčšie zásoby zlata na svete, štát vlastní nehnuteľnosti v hodnote 500 mld. eur a stovky firiem ako napr. ENEL. Keď my sme mohli predať elektrárne, môžu to Taliani spraviť tiež.

Naopak, kozmetické riešenia na „upokojenie" trhov typu euroval sú len dočasné a podstatu problému (podstata problému je, že krajiny robia dlhy) neriešia. Euroval, obzvlášť keď jeho kapacita bude pomocou páky násobne zvýšená, je dobrý akurát na zničenie našej spoločnej meny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?