Zvyšovanie minimálnej mzdy je obľúbená téma socialistov, ľavičiarov a odborárov. Zo štátneho rozpočtu neodíde ani cent, naopak, kvôli odvodom a daniam, ktoré sa na minimálnu mzdu viažu, príjmy dokonca mierne stúpnu. Náklady na vyššiu minimálnu mzdu si totiž v plnej miere podelia dve skupiny, zamestnávatelia a nezamestnaní.
Samozrejme, že po zvýšení minimálnej mzdy na 380 eur nezaniknú všetky pracovné miesta s dnešnou mzdou nižšou ako 380 eur. U časti z nich dôjde k navýšeniu mzdy na novú minimálnu mzdu. To poteší každého ľavičiara, aj preto, že náklady v plnom rozsahu znáša zamestnávateľ, i keď by nemusel, lebo trhová cena najmenej kvalifikovanej práce je zrejme nižšia (ak by nebola, nebola by minimálna mzda potrebná).
Avšak, časť pracovných miest zanikne, alebo nevznikne. Zanikne (alebo nevznikne) preto, že náklady na pracovnú silu sú pri novej minimálnej mzde jednoducho príliš vysoké. Tu si to odnesú nezamestnaní. A je nad slnko jasnejšie, že je lepšie, ak niekto pracuje za mzdu nižšiu ako je minimálna, ako keď sedí doma na sociálnych dávkach.
Aké je riešenie?
Prvý krok je jasný, minimálnu mzdu treba zrušiť. Tým sa uvoľní súťaž na spodnom príjmovom pásme trhu práce. O svoju mzdu sa musí starať každý sám a ak by sme minimálnu mzdu zrušili, vzniklo by množstvo pracovných miest pre ľudí, ktorí sa dnes nevedia zamestnať, lebo svojou prácou nevyprodukujú takú hodnotu, ktorá by prevýšila náklady na nich. Inými slovami, pri hrubej mzde 380 eur na seba nezarobia. Argument odborárov, že po zrušení minimálnej mzdy by zamestnávatelia neplatili ani len minimálnu mzdu, neobstojí. Veď ak by tomu tak bolo, ak by teda zamestnávatelia platili mzdu len preto, lebo štát ich donútil (napríklad prostredníctvom minimálnej mzdy), tak by všetky mzdy boli na úrovne minimálnej mzdy. To je samozrejme hlúposť a jasný dôkaz, že výšku mzdy (s výnimkou tej minimálnej, kde vstupuje štát a deformuje trhové prostredie) určuje dopyt a ponuka, teda trh.
Je tu ale ďalší aspekt, ktorý je nutné zohľadniť. Ak je tovarom pracovná sila, je potrebná aj jej regenerácia. Ak by bola mzda povedzme len 100 eur, nestačila by ani len na prežitie. Veď, koniec koncov, preto existujú sociálne dávky. Aby tí, ktorí nemajú prácu, neumreli hladom. Avšak zároveň platí, že ak sú sociálne dávky príliš štedré, ľudom sa neoplatí robiť za nízku mzdu. Štát sa síce snaží vymýšľať kadejaké aktivačné práce, ale to nerieši podstatu problému. Tou je, že mzda je za pracovanie a sociálne dávky sú za nepracovanie.
Riešením je vytvoriť súbeh sociálnej dávky a mzdy
Konkrétne to znamená, že ak niekto nerobí nič, dostane od štátu sociálnu dávku (povedzme vo výške životného minima) ale ak pracovať začne, štát mu túto dávku nezoberie, ale len začne mierne znižovať. Dôraz je na „mierne“, lebo dnes je to zníženie o 75% a to je príšerne veľa. Ak by sa ale životné minimum (cca 200 eur) znižovalo len o 10 percent (a nie 75 percent) mzdy, tak by to bolo dosť mierne znižovanie na to, aby nedemotivovalo pracovať.
Ak teda niekto nerobí vôbec, má životné minimum 200 eur, ak robí za 210 eur, mal by životné minimum 179 eur (200 – 10% z 220) a vlastný príjem 220, teda spolu 389 eur (pred zdanením). Na jednej strane by hrubá mzda bola len 220 eur (a to spôsobí vznik množstva nových pracovných miest) a na druhej strane, zamestnanci zarobia viac, ako je arbitrárne dnes nastavená minimálna mzda.
Na jednej strane je pre štát oveľa výhodnejšie priplatiť k nízkej mzde časť sociálnej dávky a na druhej strane by pre zamestnávateľov výrazne zlacneli najmenej kvalifikované pracovné miesta. Potom by sa aj niektorým supermarketom oplatilo zamestnávať ľudí, ktorí vám odnesú nákup od pokladne k autu.
Uvedený návrh je súčasťou Odvodového bonusu, veľkého reformného projektu SaS. Čoskoro predstavím tretie vydanie.
