Niekto si nespravil domáce úlohy

Autor: Richard Sulík | 29.9.2008 o 11:00 | Karma článku: 14,18 | Prečítané:  27240x

Nedávno zverejnený program SDKÚ - DS „Slovensko má na viac" prekvapil. Bohužiaľ nie pozitívne.

 

Dve veci hneď na začiatku. Po prvé, všetky ďalšie riadky sa týkajú len tých častí programu, ktoré si trúfam posúdiť, to je Hospodárska politika a Rodinná a sociálna politika a po druhé, Dzurinda je s odstupom najúspešnejší premiér, ktorého kedy Slovensko malo a Ivan Mikloš bol PÁN minister a bolo mi cťou pre neho pracovať. Avšak program (ďalej len Program), ktorý 20. septembra títo páni predstavili, je na veľa miestach technicky slabý alebo rovno „predbiehanie zľava", ako ho nazval Peter Schutz vo svojom komentári.

Po prelúskaní sa prvými šiestimi stranami (čo je zrejme povinné bla bla) začína kapitola Hospodárska politika a dá sa len súhlasiť s tvrdením, že Ficova vláda prišla k čistému prestretému stolu, ktorý teraz vyjedá. Zvláštne ale vyznieva kritika, že terajšia vláda sa „sústreďuje najmä na prerozdelenie zdrojov", pričom samotný Program je plný prerozdeľovania zdrojov. Rovnako zvláštna je kritika verejno-súkromných partnerstiev (PPP) s odôvodnením, že produkujú skryté dlhy (s čím sa dá súhlasiť) a 21 resp. 67 strán neskôr sa s PPP ráta.

V podkapitole Dane a odvody je staronová požiadavka zníženia dane z príjmov na 15% a vzniknutý pokles výnosu (daň z príjmov právnických osôb ide štátu) má byť financovaný medziiným „miernym rastom majetkových daní". Problém je v tom že majetkové dane máme len dve, daň z nehnuteľností a daň z motorových vozidiel, jedna ide obciam a druhá VÚC a zároveň nemá byť menená miera prerozdelenia k obciam, ale iba kritériá medzi obcami (str. 34). Tri odseky ďalej sa čitateľ nakoniec dozvie, že pokles výnosu predsa len nebude, lebo sa uskutoční audit výnimiek (neviem, čo robili 2 roky, ale zoznam výnimiek je napríklad tu).

Ďalší návrh, zvýšiť nezdaniteľné minimum o 18 tisíc korún a zároveň ho viazať na priemernú mzdu (namiesto životného minima ako dnes) je drahý a nedomyslený. Čo je vlastne nezdaniteľné minimum? Je to vstupná cena práce alebo sociálny aspekt? Keď je to vstupná cena práce, patrí to do odvodov, lebo teraz je možné nezdaniteľné minimum uplatniť aj na príjmy z nepráce, ako napr. úroky a nájom (práve z nich sa odvody neplatia). Keď je to sociálny aspekt, nemá to čo byť viazané na priemernú mzdu, ale na životné minimum ako dnes. A drahý návrh je to preto, lebo bude stáť takmer 7 mld. Sk. Návrh síce neprezrádza, kde sa tieto peniaze vezmú, ale keby sa náhodou našli, mohla by klesnúť DPH o jeden percentuálny bod. Obzvlášť, keď Program chce zjednotiť výber daní a odvodov (mimochodom dobrá požiadavka a keďže to má aj terajšia vláda vo svojom programe UNITAS, tak by sa to mohlo konečne podariť) a zaviesť daňový bonus, mohli byť zmeny v nezdaniteľnom minime viac premyslené.

Naopak, zrušenie koncesionárskych poplatkov, poplatkov do Recyklačného fondu a povinných odvodov z autorských honorárov umeleckým fondom je chvályhodné.  

Ďalšia podkapitola Verejné financie začína a končí tiež chvályhodnými návrhmi. Je to ústavný zákon o vyrovnanom rozpočte (i keď tento Program by ho zjavne porušil ako prvý) a zrušenie Fondu národného majetku.

Aj posledná podkapitola Podnikateľské prostredie začína sľubne. Sú v nej návrhy redukovať komory s povinným členstvom a znižovať investičné stimuly. Nasleduje povinná jazda podporovať malé a stredné podnikanie a tentoraz s celým sortimentom nástrojov: školenia, vzdelávanie, grantové schémy, pomoc pri identifikácii priorít (pane Bože), fondy rizikového kapitálu a pod. Pritom som presvedčený, že podnikatelia, nie iba malí a strední, ale všetci, by najviac ocenili, keby im štát „nepomáhal" (paradoxne prostredníctvom úradníkov, ktorí v živote nepodnikali), ale radšej výrazne znížil dane a najmä odvody. Len bohužiaľ, o tom je v Programe málo alebo sa jedná o nekryté šeky.

Kapitola Rodinná a sociálna politika je, ako vyššie spomenuté, jedno veľké predbiehanie zľava. Začína to názvami podkapitol Podpora práce (3.1.1.), Viac peňazí pre rodinu (3.1.2.), Podpora bývania pre mladé rodiny (3.1.3.) a Podpora sociálnej integrácie (3.1.6.) a končí tým, že chýba úvaha asi v takomto znení: „Milí občania, uvedomte si, že štát vám môže dať len tie peniaze, ktoré vám najprv násilím zoberie, po odrátaní nákladov na úradnícky aparát, samozrejme. Čím viac vám veľkoryso rozdáme a čím komplikovanejšie (po múdro: adresnejšie) to spravíme, tým viac vám musíme násilím najprv zobrať."

Po tejto informácii by bolo zrejmé, že navýšenie fondu rozvoja a bývania na 7 miliárd Sk (str. 53), ktorý uspokojí smiešnych 1200 žiadostí ročne (to tu nechcem písať o známostiach a obálkach), je bohapusté predbiehanie zľava. Keby sa celý ten srandovný fond zrušil, mali by sme my všetci DPH nižšiu o ďalší percentuálny bod. Mimochodom, zrušením zákona o zamestnanosti, ktorý vznikol za minulej vlády, by sa ušetrilo na tretí percentuálny bod DPH a okamžitým (a nielen postupným) zrušením investičných stimulov na štvrtý. Potom by sme mali DPH 15%, najnižšiu možnú v EÚ.

Takisto dotácia zo štátneho rozpočtu vo výške 25% z investícii na zateplenie sa hodí skôr do Ficovho volebného programu. Ako prvé takáto dotácia spôsobí, že výrazne porastú investície na zateplenie - na papieri. Keď už by mala vzniknúť situácia, že Slováci ani za ten svet nechcú zateplovať, môžu sa zaviesť resp. zvýšiť energetické dane, to sa budú kvôli EÚ musieť aj tak.

Podkapitola Podpora práce začína so zámerom „zvýšiť motiváciu pracovať" celkom sľubne. Moje srdce jasalo pri riadkoch „... podporiť zamestnávanie prostredníctvom systému, ktorý zabezpečí dostatočný príjem za prácu kombináciou sociálnej dávky a mzdy". To je ono, kombinácia sociálnej dávky a mzdy. V programe sa to volá „medzitrh práce", nech to je čokoľvek, je to dobrý začiatok. Bohužiaľ, má to platiť len pre dlhodobo nezamestnaných a súbežne s daňovým bonusom. Nechcem to tu príliš rozpisovať, ale medzitrh práce a daňový bonus a aktivácia nezamestnaných (to tam je tiež) spôsobí jeden veľký chaos.

V podkapitole Zosúladenie rodiny a práce prichádza rodičovská novela Zákonníka práce, ktorá navrhuje kadečo pre pracujúcich rodičov (prerušenie práce na vyzdvihnutie detí zo školy, zdieľané pracovné miesto, ...). Môže to byť síce dobre mienené sociálne inžinierstvo, ale spôsobí maximálne to, že zamestnávatelia sa budú mladým rodičom vyhýbať ako čert svätenej vode. Ako keby Francúzsko nebol dostatočný príklad.

Podkapitola Viac peňazí pre rodinu je hotová tragikomédia. Rodičovský príspevok už nemá byť zvyšovaný podľa životného minima, ale podľa inflácie (v tejto súvislosti pojem „rast inflácie", ako je v Programe, je nezmysel). Skvelé. Veď bol to práve Ľudoviť Kaník, ktorý k 1.1.2004 uzákonil, že životné minimum sa zvyšuje podľa inflácie (alebo podľa rastu čistých príjmov, pokiaľ sú tieto nižšie a to je správne). Pripomína mi to trochu vtip, v ktorom chce šéf zvýšiť Dežovi plat o pätinu: „Čo? O pätinu? To je rozhodne málo, ja chcem aspoň o šestinu."

Ďalší odsek, vytvorenie rodinných účtov, môže SMER len závidieť. Pointa je asi v tom, že keď rodina dostane v sume viac sociálnych dávok ako potrebuje (čo pri tomto Programe je pochopiteľné),tak ich nemusí čerpať hneď, ale až neskôr, napr. keď začnú chodiť deti do školy. Autorom unikol zrejme jeden drobný detail: Peniaze na sociálne dávky najprv musel štát niekomu násilím odobrať a preto rodina, ani nikto iný, nemá čo dostať viac sociálnych dávok, ako práve teraz k životu potrebuje. Okrem toho, očakávať, že príjemca sociálnych dávok by bol natoľko uvedomelý, že nejakú sociálnu dávku si nechá vyplatiť pár rokov neskôr, je dosť naivné.

Podkapitola ešte nekončí, nastupuje spoločné rodinné zdanenie. To si treba predstaviť tak, že keď v progresívnom daňovom systéme manžel zarába veľa a nachádza sa vo vysokej sadzbe a manželka zarába len málo, tak pri spriemerovaní ich príjmov by im spoločne vyšla nižšia sadzba dane. Alebo keď manželka nezarába nič a nezdaniteľné minimum, ktoré si manžel na ňu môže uplatniť, je nižšie ako by si ona uplatnila pri vlastných príjmoch. Rodinné zdanenie znie dobre, no pokiaľ ma pamäť neklame, platíme všetci 19% a nezdaniteľné minimá sú pre všetkých rovnaké, inými slovami máme tu od roku 2004 rovnú daň a pri nej je spoločné rodinné zdanenie bezpredmetné. Možno by nebolo zlé, keby do daní nerozprávali sociológovia.

Doplnok 30.9.2008: Rodinné zdanenie má zmysel len u milionárskej dani, to je u príjmoch citeľne nad 50 tisíc Sk, čo sa týka cca 3% rodín a to najbohatších. Predpokladám, že toľko ospevovaná rodinná politika SDKÚ nemá byť zameraná na najbohatšie tri percentá rodín. Navyše, v Programe sa píše, že spoločným rodinným zdaňovaním by "... sa posilnil účinok zavedenia rodinných účtov a nástrojov medzitrhu práce". A to je už úplne od veci. 

Obávam, sa že keby niekto prešiel zvyšné kapitoly, našiel by tiež zopár nedostatkov a určite množstvo sociálneho inžinierstva. Ešte že ten Program SDKÚ je otvorený dokument a je možné ho meniť. Takže dorobiť domáce úlohy. V tomto stave je Program vhodný akurát tak pre SMER, ktorý má v tom svojom ešte väčšie bludy popísané, ale určite nepostačuje pre pravicovú stranu v roku 2008. Na to je latka, aj po odbornej stránke, medzičasom príliš vysoko. A dvihli ju najmä Mikloš s Dzurindom.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto je sudca Truban, ktorý pustil Bödöra na slobodu

V nedeľu prišiel na súd iný prokurátor než ten, ktorý prípad dozoruje.

Kollár podá návrh na svoje odvolanie z funkcie

SaS sa Kollárovým návrhom bude zaoberať v utorok dopoludnia.


Už ste čítali?